OŽIVENIE SLOVENSKEJ IDENTITY
Podoby lokálnej identity Čemeru, Ečeru a Kerestúru
Znovuobjavenie slovenskej etnickej identity cez oživenie miestnych národnostných tradícií, resp. podoby lokálnej identity slovenských obcí v tesnej blízkosti hlavného mesta, alebo priamo v ňom, boli témami diskusného fóra, ktoré zorganizovali druhú aprílovú sobotu v Základnej umeleckej škole Bélu Bartóka v XVII. obvode Budapešti. Prezentácie o minulosti a súčasnosti ľudovej kultúry v Čemeri, Ečeri a v Kerestúre boli spestrené ukážkami z folklóru predstavených obcí. Podujatie sa uskutočnilo v rámci série prednášok z oblasti etnológie s názvom re:tnografia 2. Ako na úvod diskusie jej moderátorka, hlavná spolupracovníčka Etnologického ústavu Maďarskej akadémie vied Katalin Juhászová uviedla, záujemcovia na tomto stretnutí majú možnosť získať informácie z prvej ruky o tom, ako sa dá zachovať národnostná identita uprostred globalizačnej Európy. „Už zo spoločného spievania viacerých generácií Kerestúrčanov bolo cítiť energiu koreňov, ktorou je popretkávaná celá ich kultúra...“ dodala odborníčka. Zároveň vyzdvihla, že identita je pojmom z oblasti psychológie a bez nej nie je možné žiť zdravý život. Vytvára sa v puberte, ale je to v podstate proces, pretože nikdy nemá koniec. Je veľmi dôležité, čo všetko dostáva dieťa a neskôr mladý dospelý zo svojej kultúry najprv v rodine, resp. v širšom kolektíve, neskôr si už identitu dotvára sám. Identita je v podstate súhrn odpovedí na otázky Kto som? Odkiaľ pochádzam? Kto sú moji predkovia, aký je ich jazyk a aké sú ich mýty?. Bez identity sa človek v podstate stráca vo svete. Pritom, ako uviedla K. Juhászová, je dobré sa okrem svojej identity zoznámiť aj s identitami iných, poznatky o iných kultúrach každého obohacujú.
Ako prvá o minulosti svojej rodnej obce, ako aj o procese oživenia národnostných tradícií hovorila predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Čemeri Alžbeta Szabová. Z dejín obce v blízkosti Budapešti o. i. vyzdvihla, že sa sem v 18. storočí nasťahovali katolícki a evanjelickí Slováci, neskôr, v 19. storočí sa k nim prisťahovali aj Nemci. Z kalendárnych obyčají, resp. z náboženských sviatkov, ktoré rečníčka detailne predstavila obecenstvu, spomeňme napríklad známu procesiu popri kvetinovom koberci na sviatok Božieho tela v Čemeri, alebo Páračky, ktoré sú už roky jednou z najväčších spoločenských aktivít Slovákov z okolia Pešti. Ďalej zdôraznila, že pri obnovení zvykov okolo tradičných prác (žatva, oberačka, zabíjačka) súčasní pestovatelia miestnej slovenskej kultúry dbajú o to, aby boli v takých krojoch, ktoré nosili aj ich predkovia počas týchto prác. V Čemeri sa o zachovanie národnostných tradícií stará viacero kolektívov (Kultúrny spolok Lipóta Bálóa, Spolok ľudového tanca Furmička, Malá Furmička) a funguje tu aj Dom slovenských tradícií. V roku 2013 sa im podarilo vytvoriť národnostnú skupinu aj v jednej z miestnych škôlok a práve v súčasnosti pracujú na tom, aby tieto deti mohli pokračovať v osvojovaní slovenských tradícií aj v jednej základnej škole obce.
O Slovákoch v Ečeri prednášala dlhodobá členka miestneho folklórneho súboru Zelený veniec Viktória Petrovicsová, ktorá sa zamerala na stavebné pamiatky kultúrneho dedičstva. Účastníci diskusného fóra sa takto mohli zoznámiť s činnosťou ich Oblastného domu, ale dozvedeli sa, že Ečerčania majú aj sochu znázorňujúcu svadobný pár, ako aj tzv. búdku so slovenským nápisom, ktorých bolo v dedine kedysi viac a boli to v podstate tzv. zastávky počas procesií. Ečerčania obnovili aj starý kamenný most so soškou Jezuliatka, pričom na miestnom cintoríne zo starých náhrobných kameňov majú vytvorený tzv. Pietny park predkov. Rečníčka z Ečeru predstavila kolektívy, ktoré sa u nich v rámci FS Zelený veniec venujú predovšetkým miestnemu folklóru, ako aj prácu v škôlke, kde sa deti tiež majú možnosť venovať pestovaniu slovenských tradícii. Zároveň prezentovala aj rozmanitý ečerský slovenský kroj, ktorý v 20. storočí prešiel početnými, významnými zmenami.
Obec hostiteľov, Rákoškerestúr, ktorá od roku 1950 tvorí súčasť XVII. obvodu Budapešti a ktorá v slovenčine má zaužívaný názov skôr Kerestúr, predstavila učiteľka ľudovej hudby hostiteľskej inštitúcie Tercia Leskó-Delyová. Z dejín vyzdvihla, že tu okrem Slovákov a Maďarov žila aj nemecká komunita, pritom až do začiatku 20. storočia Slováci tvorili najpočetnejšiu etnickú skupinu. Kým do roku 1950 bol príznačný pre tu žijúcich sedliacky spôsob života v rámci tradičnej kultúry, po druhej svetovej vojne obyvateľov Kerestúru zastihli obrovské zmeny a krízy. Napríklad popri vysídlení nemeckých obyvateľov bolo to aj pripojenie obce k hlavnému mestu, následkom čoho prudko rástol počet prisťahovalcov. Najväčšie zmeny v štruktúre osídlenia nastali v rokoch 1975-1982, keď zbúrali väčšiu časť tradičných stavieb, vystavali obrovské sídlisko z panelákov a pôvodné obyvateľstvo presídlili od Békášmederu až po Rákošpalotu. Avšak aj v Kerestúre horlivo pestujú slovenské tradície, majú svoj ženský spevácky zbor, ako aj tanečníkov. Zo zaujímavostí z miestneho zvykoslovia – o ktorých sa zmienila rečníčka – spomeňme jednu: podľa výskumov aj tu poznali zvyk vynášania Moreny, nosili po dedine dve bábky, jednu ženskú a jednu chlapskú, ktoré sa počas pochodu občas aj „bozkávali“. Nepodarilo sa ale zistiť, aký mali „osud“ tieto bábky, či ich spálili, alebo hodili do vody, ako to bolo zvykom v iných lokalitách.
Prezentácie o minulosti a súčasnosti slovenských komunít v hlavnom meste a v jeho blízkom okolí spestrili ukážky tancov a piesní Čemerčanov a Kerestúrčanov. Škoda však – ako nás informovala predsedníčka slovenského zboru XVII. obvodu Budapešti Rozália Papová Polereczká –, že na túto zaujímavú akciu slovenská samospráva obvodu nebola oficiálne pozvaná.
CsL
Foto: autor
