Čemer
V rokoch 1808 - 1820 bol tu farárom a tiež peštianskym seniorom Pavol Jozeffy, cirkevný hodnostár a významná slovenská osobnosť. O sto rokov (1929-31) neskôr tu pôsobil ako kaplán publicista a národno-kultúrny pracovník Michal Francisci, ktorý odtiaľto odišiel do Békešskej Čaby. Dovtedy si mohli cinkotskí evanjelici vypočuť „Slovo Božie“ aj v materčine. Blízkosť Budapešti spôsobovala čoraz väčšie pomaďarčenie tunajších Slovákov. Že tu ešte ako tak okolo kostola a vôbec na tejto periférii veľkomesta žije slovenčina, som sa mal možnosť presvedčiť pri inštalácii nového cinkotského evanjelického farára Istvána Vetőa, ktorý ako mi prezradil po praslici má aj slovenské korene. Uvedenie tohto nového farára evanjelického cirkevného zboru s bohatou slovenskou tradíciou malo veľkolepý priebeh. V preplnenom kostole, kde sa
neušlo pre všetkých miesto na sedenie, medzi dvoma desiatkami farárov a vyšších cirkevných hodnostárov nechýbala ani farárka slovenského evanjelického zboru v Budapešti Hilda Gulácsiová-Fabuľová, ktorá nielen počas obradu v kostole, ale aj na slávnostnej recepcii prehovorila k prítomným viackrát po slovensky. Dojímavé bolo, keď táto slovenská farárka odovzdávala novému cinkotskému farárovi ako dar slovenskú Novú zmluvu a ten z nej prečítal za veľkého potlesku prítomných jeden citát po slovensky. O slovenskom pretrvávajúcom povedomí cinkotských evanjelikov svedčí aj ďalší fakt, že už desať rokov sa priatelia s evanjelickým zborom z Hornej Mičinej. Ich priateľstvo vzniklo aj na historickom základe, keď zemepán Benický osídľoval Cinkotu, nechýbalo medzi nimi aj niekoľko rodín z Dolnej a Hornej Mičinej. Na inštalácii nového farára prišla do Cinkoty delegácia z Dolnej a Hornej Mičinej v najsilnejšom zložení.
Do tejto skupiny sa zaraďuje aj Čemer (Csömör), do ktorého prišli ako prví evanjelickí Slováci vo väčšom počte po roku 1715. Podobne ako v Cinkote a Veľkej Tarči (Nagytarcsa), Slováci v Čemeri pochádzali najviac z Novohradskej, kde podľa celostoličného súpisu z roku 1720 utieklo 26 rodín, menej Hontianskej a Zvolenskej stolice a v roku 1720 podľa priezvisk Slováci z týchto troch stolíc tu mali prevahu. Okrem prvých utečencov, ďalší sem prišli na pozvanie zemepána Vattaya a už v roku 1721 si postavili prvý kostol. Mnohí z prvých tu osídlených Slovákov ušlo od zemepána nižšie na Dolnú zem a zmenili si priezviská na Čemerský, ktoré sa dodnes vyskytujú aj v Báčke, Banáte a Srieme. Po osadníckej zmluve s Grasalkovičom (Grassalkovich) zo septembra 1731, keď sa stal Čemer súčasťou jeho majetkov, prichádzajú sem neskôr aj Slováci - katolíci, ktorí tu postupne získali početnú prevahu. Z hľadiska majetkovej podstaty dve tretiny pôdneho bohatstva obce mali evanjelici, ktorí sa od začiatku držali roľníckeho stavu. Katolíci sa venovali viac vinohradníctvu. Napríklad zástupca panstva v Gedeľove (Gödöllő) uzaviera roku 1759 s richtármi Čemera novú zmluvu o obrábaní vinohradov, ktoré obrábali v rámci robotných povinností. V roku 1880 sa k slovenskej národnosti v obci hlásilo 1028 z 1890 obyvateľov (57,4 %). Do roku 1946 žilo v Čemeri aj početné nemecké obyvateľstvo, ktoré sa venovalo vinohradníctvu a remeselníctvu a k Slovákom sa v tom čase hlásila ešte polovica obyvateľov. Etnologička Zuzana Beňušková, ktorá skúmala v obci vplyv náboženstva na sociálne vzťahy a kultúru, prílevom nových obyvateľov z veľkomesta, ktorý pretrváva, sa počet obyvateľov za ostatné polstoročie zdvojnásobil, čo spôsobilo, že väzby medzi etnicitou, konfesionalitou a zamestnaním sa začali trhať. To malo veľký vplyv aj na používanie slovenského jazyka. Od roku 1962 sa prestalo v katolíckom kostole kázať po slovensky a od roku 1974 aj v evanjelickom. 
Tieto skutočnosti potom vplývali aj na výučbu slovenčiny v škole, ktorá zanikla a pokusy o jej zavedenie sa už nepodarili. Je preto dnes chvályhodné, že sa staršia generácia Slovákov drží jazyka svojich predkov a zase stredná a mladá sa snaží udržiavať a ďalej pestovať kultúrne tradície tunajších Slovákov. Porozumenie nachádzajú v obecnej samospráve, ktorá aj s cieľom posilnenie ich snáh v roku 2006 uzatvorila dohodu o vzájomnej spolupráci a priateľstve s obcou Mojmírovce na Slovensku, ktorú podpísal vtedajší starosta veľkoobce Čemer Juraj Bátovský a starosta obce Mojmírovce Imrich Kováč. Toto priatelenie hlása pred vstupom do Čemera veľký umelecký drevorezbou zhotovený propagačný panel. Táto voľba nebola náhodná, pretože aj v ich prípade historickým spojivom sú Grasalkovičovci, najmä Anton, ktorý sa v Mojmírovciach roku 1694 narodil. Rod mal v Mojmírovciach nielen majetky, ale dodnes je tam po nich významná a využívaná pamiatka - Grasalkovičov kaštieľ. Čemer zase patril od roku 1731 Grasalkovičovcom sídliacim v neďalekom Gedeľove. Časté vzájomné návštevy predstaviteľov obce, kultúrno-umeleckých súborov, pracovných kolektívov značne napomáhajú Čemeranom k udržiavaniu tradícií a celkovej identity Slovákov v obci. Obecné zastupiteľstvo v Čemeri má pri organizovaní slovenských akcií plné pochopenie a morálne a finančne ich podporuje. Pri kultúrnom dome v obci v osobitnej stavbe zriadili Obecné múzeum, ktoré na historických exponátoch dokumentuje hmotnú a duchovnú kultúru života čemerských Slovákov v minulosti. Zakladateľom dedinského múzea je Kultúrny spolok, ktorého vedúcim je Michal Tóth. Tento spolok úzko spolupracuje so Slovenskou samosprávou v Čemeri, ktorej predsedníčkou je neúnavná pracovníčka na poli kultúry Alžbeta Szabová. Hodnotný výklad o jednotlivých predmetoch som dostal od kultúrnej ochotníčky a aktivistky slovenskej samosprávy Alžbety Peršekovej. Staršie ženy sa bežne vo sviatok a piatok obliekajú do ľudového odevu, čím aj takto navonok preukazujú, že sú tu slovenské tradície stále živé. Pri mojej septembrovej návšteve Čemera zašiel som aj na cintorín a tam som našiel pri hroboch svojich zosnulých takto oblečené tety - 85-ročnú Alžbetu Gerhátovú a Zuzanu Fabókovú a porozprával sa v rodnej reči rovnako ako doma v Nitre. Na náhrobníkoch čítam slovenské priezviská Bátovský, Fabian, Pitlík, Križan, Báďovský, Slauko, Gubek, Slovský, Mrva, Vereský, Varga, Prochádzka... Ani mladá generácia, a to aj napriek slabšiemu ovládaniu jazyka svojich predkov nechce ostať ľahostajná k slovenskosti tejto už vyše sedemtisícovej obce. Dobrým príkladom je ľudová tanečná skupina Furmička a Malá Furmička, ktorý vedie Alžbeta Szabová a pracuje s dvomi skupinami mladších a starších detí za aktívnej spolupráce rodičov. Deti majú veľkú radosť z účinkovania a nosenia slovenských krojov.
Do skupiny ich prijímajú už od 5 rokov. Na šitie krojov a ich obliekanie dohliadajú najstaršie Čemeranky, ktoré sa sami podľa veku bežne obliekajú do tradičného slovenského ľudového odevu, t
ypického pre Čemer a okolie. Prekrásne slovenské kroje im šije aj Erka Siroňová - Briežková, ktorá účinkujúcich aj do krojov oblieka a prísne dbá o ich úpravu. Z Čemera som odchádzal plný dojmov a spokojnosti, že som sa okrem pôžitku z vystúpení detí zo slovenských rodín, mohol v materčine do sýtosti porozprávať s množstvom Čemeranov. Nechce sa mi preto veriť a prekvapuje ma to, že v Čemeri sa pri oficiálnom sčítaní ľudí hlási za Slovákov len hŕstka obyvateľov slovenského pôvodu.
